Vybrané texty Josepha Ratzingera na tému „viera a politika“ sa zameriavajú na jednu z veľkých tém, ktorá sa tiahla celou intelektuálnou a ľudskou cestou Benedikta XVI. S odstupom tridsiatich rokov nás toto dielo vedie nielen k pochopeniu prítomnosti a nájdeniu solídnej orientácie do budúcnosti, ale je aj zdrojom inšpirácie pre politickú činnosť.
Ukážka z knihy
Obraz ukrižovaného Krista, ktorý je centrom liturgie Veľkého piatku, ukazuje celú vážnosť utrpenia, blúdenia a hriechu človeka. A predsa sa počas storočí dejín Cirkvi vnímal ako obraz útechy a nádeje. Isenheimský oltár od Matthiasa Grünewalda, možno najdojemnejší obraz kríža v celom kresťanstve, sa nachádza v kláštore antoniánov, kde ošetrovali postihnutých strašnými epidémiami, ktoré v neskorom stredoveku bičovali Západ. Ukrižovaný je vyobrazený ako jeden z nich, celé telo má pokryté ranami a hrčami, symptómami moru, čo bola najtemnejšia choroba tých čias. Splnili sa na ňom slová proroka: je pokrytý našimi ranami. Mnísi sa modlievali pred týmto obrazom so svojimi chorými, ktorí nachádzali útechu, keď videli, že Boh v Kristovi trpel spolu s nimi. Tento obraz im hovoril, že práve vďaka ich chorobe sú takí istí ako ukrižovaný Kristus. On, postihnutý rovnako ako oni, sa zjednotil so všetkými tými, ktorých v dejinách zasiahlo toto nešťastie. Vo svojom kríži prežívali prítomnosť Ukrižovaného a prostredníctvom svojho utrpenia sa cítili ukotvení v Kristovi, a tak ponorení do hlbín večného milosrdenstva. Svoj kríž vnímali ako svoje vykúpenie.
V dnešných časoch prežívajú mnohí ľudia hlbokú nedôveru voči myšlienke vykúpenia. Nasledujúc Karla Marxa ju považujú za „utešujúcu“ tvárou v tvár pozemským slzám, za útechu v nebi, pretože sa nič nemení na biede sveta. Zostáva taká istá, v konečnom dôsledku v prospech tých, ktorí majú záujem udržať
status quo. Namiesto útechy požadujú zmenu, ktorá vykupuje tým, že odstraňuje bolesť. Nie vykúpenie pomocou bolesti, ale oslobodenie sa od bolesti – toto je ich heslo. Nie čakanie na Božiu pomoc, ale humanizácia človeka pomocou človeka – toto je nová výzva. V tomto bode možno, prirodzene, hneď namietať, že ponúkané alternatívy sú nepravé, pretože je úplne zjavné, že antoniáni nevideli v Kristovom kríži dôvod oslobodiť sa od konania diela zameraného na organizovanú pomoc ľuďom. Antoniáni vo svojich 369 nemocniciach roztrúsených po celej Európe realizovali sieť pomoci, v ktorej Kristov kríž brali ako praktickú výzvu hľadať Krista v trpiacom človeku a liečiť jeho zranené telo – a teda meniť svet a poskytovať úľavu v bolesti. Možno sa preto opýtať, či dnes tomuto hlasnému dovolávaniu sa humánnosti a humanizácie zodpovedá reálny impulz slúžiť a pomáhať tak ako v minulosti. Niekedy máme dojem, že sa chceme oslobodiť od tejto úlohy, ktorá sa pre nás stala príliš namáhavá, a preto o nej aspoň veľmi hlasno hovoríme. V každom prípade už dnes žijeme tak, že vo veľkej miere na úlohu slúžiť zamestnávame ľudí z chudobnejších krajín, lebo v našich národoch ochota slúžiť príliš zoslabla. No treba sa sa zamyslieť nad tým, ako môže žiť spoločenský organizmus, v ktorom zlyhal životný orgán a ktorý ešte dlho nemožno nahradiť transplantáciou.