Publikácia Dve obhajoby predkladá čitateľovi texty Hansa Ursa von Balthasara a Josepha Ratzingera – pápeža Benedikta XVI., dvoch veľkých teológov 20. storočia, ktoré pôvodne odzneli ako prednášky ešte v roku 1971, no zostávajú aktuálne i dnes.
Obaja autori, učiteľ i jeho žiak, sa zameriavajú na podobnú tému, i keď každý odlišným spôsobom. Vychádzajúc zo súdobej situácie v Cirkvi, analyzujú dôvody, prečo je napriek mnohým problémom a krízam stále žiaduce zostať kresťanom a neodvrátiť sa od Cirkvi. Von Balthasar viac filozoficky, Ratzinger viac realisticky, obaja však mimoriadne kritickým spôsobom dospievajú k rovnakému hlavnému dôvodu, ktorým je Kristus. Cirkev totiž dala svetu Krista, je Kristovou Cirkvou, a tí, ktorí ju odmietajú, odmietajú i Krista.
Údaje o autoroch
Hans Urs von Balthasar
Narodil sa 12. augusta 1905 v Luzerne. Študoval germanistiku a filozofiu v Zürichu, Berlíne a Viedni, neskôr katolícku teológiu v Lyone. V roku 1929 vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej vo Feldkirchu, za kňaza bol vysvätený v Mníchove v roku 1936. Bol spoluzakladateľom sekulárneho inštitútu Johannesgemeinschaft (1944) a riaditeľom vydavateľstva Johannes Verlag. V roku 1950 vystúpil zo Spoločnosti Ježišovej, aby sa mohol naplno oddať práci v inštitúte a vydavateľstve, popri tom sa usilovne venoval vedeckej a publikačnej činnosti. Spolu s Josephom Ratzingerom a ďalšími založil celosvetovo známy teologický časopis Communio (1972). Na sklonku života ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za kardinála, no dva dni pred slávnostným ceremoniálom, 26. júna 1988, v Bazileji skonal.
Je autorom rozsiahleho teologického diela, zrejme najvýznamnejšia je trilógia Herrlichkeit, Theodrammatik a Theologik. V slovenčine vyšli jeho diela Krížová cesta (1995), Rozjímavá modlitba (1998), zbierka aforizmov Vlastnými slovami (2003) a Teológia troch dní (2009).
Joseph Ratzinger
Narodil sa 16. apríla 1927 v Marktli nad Innom. Po štúdiách v seminári bol v roku 1951 vysvätený za kňaza a ďalej potom študoval teológiu a filozofiu na univerzite v Mníchove. Stal sa profesorom na univerzite v Regensburgu (1969). V roku 1977 bol vymenovaný za arcibiskupa a ešte v tom istom roku za kardinála. Zastával mnoho významných funkcií, bol predsedom Pápežskej biblickej komisie a Medzinárodnej pápežskej teologickej komisie, prodekanom a neskôr dekanom kardinálskeho kolégia. V roku 1981 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za prefekta Kongregácie pre náuku viery, túto pozíciu zastával až do roku 2005, keď bol zvolený za 265. pápeža. Vybral si meno Benedikt XVI. V roku 2013 sa tejto funkcie zo zdravotných dôvodov vzdal.
Jeho autorské dielo zahŕňa široké spektrum žánrov, najpočetnejšie zastúpené sú teologické diela, v slovenčine vyšla napr. úspešná trilógia Ježiš Nazaretský (2007 – 2012), ďalej Chváloreč na svedomie (2010), Eschatológia (2011) či Úvod do kresťanstva (2020), v niektorých dielach sa zaoberá politikou a kultúrou Európy, napr. Európa (2005) či Benediktova Európa v kríze kultúr (2008). Tiež je autorom troch encyklík Deus caritas est (2006), Spe salvi (2007) a Caritas in veritate (2009), niekoľkých apoštolských exhortácií a množstva rozjímaní a zamyslení.
Ukážka z knihy
7. Zničenie eschatologického ťažiska
Byť kresťanom má zmysel len vtedy, ak sa zachová eschatologické ťažisko Božieho konania v Ježišovi Kristovi. Ak by sa toto ťažisko podarilo zrelativizovať alebo odľahčiť tak, že by sa do rovnováhy dostala nejaká iná inštancia, prípadne ho prevážila, stratilo by všetko zmysel. Mnohí dnes nechápu podstatu tejto skutočnosti; nechávajú sa zlákať dôvodmi propagandy moderného sveta, ktoré sa zdajú ešte únosné, ale v skutočnosti popierajú integrálnu požiadavku Ježiša Krista. Tam, kde sa manipuluje s dávnym fenoménom, to znamená s jednotou Kristovej požiadavky kríža a zmŕtvychvstania, je prechod medzi aktualizujúcou „novou formuláciou“ a falšovaním váhy ťažiska obzvlášť delikátne; rozhodnutie o tom, čo sa stane, bude musieť padnúť vo vedomí absolútneho ťažiska, ktoré sa však nedá zmerať na nijakých vedeckých váhach tohto sveta, ale vyžaduje si existenčne koncentrovanú úvahu a napokon aj vieru, ktorá vidí. Kto je však tým skutočne veriacim? S pokojným svedomím sa za takých označujú mnohí, ktorí nevedomky falšujú váhu. Iným, ktorí falšujú vedome, bude záležať na tom, aby ich druhí vnímali ako veriacich aj napriek odlišnému vnútornému presvedčeniu. Záujem týchto „falšovateľov“ spočíva často v tom, aby zobrali skutočne veriacim eschatologický základ, a tak ich voviedli do stavu nerozoznateľnej neistoty medzi vierou a nevierou, v ktorom sa aj oni sami nachádzajú.
