Kniha prináša autentické a vlastnoručne napísané svedectvá sestier z Kongregácie Dcér Božskej Lásky, ktoré osobne zažili nútený odchod zo svojich kláštorov a následné vyhnanstvo v českom pohraničí. Sestry sa úprimne vyznávajú, že prežívali strach, no zároveň dôveru v Boha. Boli si vedomé toho, že majú úžasný dar rehoľného povolania, „poklad v hlinených nádobách“, ako vraví sv. Pavol. Totalitný komunistický režim mal snahu ovládnuť ľudské svedomie a rehoľné komunity ako ohniská duchovného života nezapadali do jeho plánov. Úsilie, aby do roku 2000 neboli na Slovensku nijaké rehoľné domy, nevyšlo. Aj násilné prerušenie pôsobenia reholí potvrdili, že nech je sila ľudskej moci akákoľvek, nikdy neprevýši Boha a jeho zámery.
Zmyslom historickej publikácie by malo byť aj odovzdanie určitého posolstva, a tým je svedectvo viery. Aj dnes sú kresťania povolaní, aby ohlasovali evanjelium svojim súčasníkom, a tak ich privádzali k Bohu, no dnes oveľa viac ako v minulosti ľudia sú kritickí voči učiteľom, ktorých prijímajú, keď sú svedkami. Práve v tom je povzbudením pre súčasnosť a budúcnosť svedectvo sestier, ktoré zostali verné svojmu povolaniu aj v ťažkých skúškach prenasledovania.
Ukážka z knihy
Sr. M. Evangelista Marková, FDC
„Každý človek uchováva v spomienkach to, čo sa mu najviac zapáčilo, avšak i to, čo ho hlboko ranilo...“
„45 rokov uplynulo od chvíle, keď sa ukončila naša činnosť v kláštoroch a my sme museli opustiť svoje milé kláštory...“ (spomienky zapísala v roku 1996)
V čase likvidácie bolo nás päť sestier v novozaloženej filiálke v Krušoviciach a to: Sr. M. Ladislava – predstavená, Sr. M. Klára, Sr. M. Rozália, Sr. M. Aurélia a ja.
Po likvidácii mužských reholí boli na rade ženské rehole. Atmosféra napnutia a strachu veľmi doliehala na nás a i skľučovala. Koncom júna boli sme povolané do Bratislavy, kde nám – rehoľným učiteľkám, boli dané prepúšťacie dekréty. Vyučovanie v školách sme museli zanechať. V predtuche sme priam vycítili, že je rad na nás. Strach sa väčšmi stupňoval a najmä pri donášaní strašidelných správ mňa priam šokoval.
Celé prázdniny sme uvažovali, ako len prežijeme 1. september – začiatok školského roka, keď my už nesmieme vstúpiť do školy.
Odpoveďou bol 29. august 1950, kedy ešte nič netušiac, išla som so sestrou Ladislavou prihlásiť ju na MNV k trvalému pobytu. Zápis riadne urobili a my sme spokojne kráčali do kláštora.
Veľké bolo naše prekvapenie, keď pri vstupe do domu sme uvideli zvláštnu návštevu čakajúcu na nás. Uviedli cieľ návštevy a nariadili zbaliť sa. Ja som si dovolila ironicky poznamenať: „Dnes, na taký sviatok? Výročie Slovenského národného povstania? A vy ho takto znesväcujete?“ Neodpovedali, museli vykonať nariadenú povinnosť. Dovolili nám však oprať si namočené šaty a v podvečer s bôľnym srdcom sme nasadli do pripravených osobných áut. Nábytok s batožinou odvážalo nákladné auto. Nedajú sa opísať zmiešané pocity prežívané celou cestou. Nevedeli sme, kam ideme. Strach u mňa priam kulminoval. Nesmierne som sa bála, že nás vyvezú do Ruska. Pred odchodom z Krušoviec sme nemohli s nikým hovoriť, len z tvárí ľudí sme videli ich bezradnosť, žiaľ a poľutovanie. Bola som pohrúžená do svojho vnútra – cesta plynula navonok pokojne. Povedomie, že dobrý Pán Boh to dopustil pre vyššie dobro, pomohlo mi to prijať s odovzdanosťou do jeho najsvätejšej vôle.
V súčasnosti má Slovenská provincia 8 komunít: Michalovce, Košice, Prievidza, Žiar nad Hronom, Trnava, Ivanka pri Dunaji, Bratislava, Veľké Leváre.
Apoštolát• starostlivosť predovšetkým o dievčatá (internát a iné formy pomoci)
• duchovné poradenstvo a sprevádzanie, osobitne
pre dievčatá a ženy
• predškolská výchova – materské školy
• vyučovanie na školách a katechéza
• pastorácia rodín, mládeže a povolaní
• duchovné cvičenia a obnovy pre laikov
• pastoračné služby vo farnosti
• rôznorodá podpora sociálne slabších ľudí
