Angelo Scarano predstavuje známe podobenstvo o milosrdnom otcovi z Lukášovho evanjelia a jeho prekvapivé vrstvy, ktoré v spleti dezinterpretácií a mýtov často nevidíme. Ponúka pohľad na Ježiša, v podobenstve zosobneného v postave otca, ktorý nielenže je milosrdný, ale priam márnotratný vo svojej láske, lebo nemôže milovať inak, než bez miery.
Kniha je mimoriadne povzbudivá pre každého, kto zažil útek od Boha na spôsob mladšieho syna z podobenstva (únik do diaľky k niečomu „dôležitejšiemu“ než je Boh), či na spôsob staršieho syna (únik do svojich „vnútorných múrov“ a odmietanie privilégií Božieho synovstva v domove Cirkvi). Pre všetky naše „otočenia sa Bohu chrbtom“ je tu neodškriepiteľná pravda: Ježišova láska je extravagantná, prehnaná, nepochopiteľná, lebo Boh bohatý na milosrdenstvo si nás zamiloval pre svoju nesmiernu lásku (porov. Ef 2, 4).
Ukážka z knihy
VÝKLAD A APLIKÁCIA PODOBENSTVA
1. Odchod syna z domu
Úvod podobenstva naznačuje, že ide o vzťah medzi otcom a synmi a o vzájomný vzťah medzi oboma synmi.
Nechajme špekulácie, či v Ježišovej dobe bolo alebo nebolo mysliteľné vyžiadať si podiel z dedičstva a opustiť otca. Určite to nebolo bežné a celkom isto nešlo o prejav lásky. O to viac nás hneď na začiatku príbehu zarazí otcovo počínanie, keď veľkoryso dáva, a to bez výčitiek. Tento štýl je pre neho príznačný, lebo tak sa zachová k mladšiemu synovi aj po jeho návrate. Napokon sa tak správa i k staršiemu synovi odmietajúcemu ísť domov a oslavovať s ostatnými: dohovára mu a uisťuje ho, že predsa všetko v dome je jeho – opäť bez výčitiek (pritom by mu mohol vyčítať prinajmenšom jeho tvrdosť a hnev).
Existuje nejeden svojrázny výklad správania sa oboch synov voči otcovi. V jednom podaní je vraj vinný otec, ktorý nedal svojim synom dostatočne najavo svoju lásku. Urobil zásadné chyby vo výchove, a preto teraz žne plody v podobe nelásky, hnevu a nespokojnosti svojich synov. Azda nie je potrebné dodávať, že toto vysvetlenie síce môže odrážať jednu z príčin súčasnej krízy vzťahu medzi rodičmi a deťmi, no zďaleka míňa zmysel Ježišovho podobenstva.
Zaujímavé je, že Písmo nehovorí o „krikľavých prešľapoch“ mladšieho syna. Ten síce vyznáva „zhrešil som proti tebe“, ale v jeho prípade nejde o hriechy, ktoré sa bežne či zriedka vyskytujú v rodinách: zlosť, neodpustenie, slovná arogancia, násilie... Jeho zásadný hriech či životné zlyhanie tkvelo v tom, že pošliapal a preťal vzťah s otcom. Odišiel do ďalekej zeme.
Uvedomiť si tento základný aspekt hriechu je veľmi dôležité. Hriech nie je v prvom rade „prestúpenie zákona“, ale pošliapanie vzťahu lásky k Bohu. Odchod od Boha. Otočenie sa k nemu chrbtom. Osamostatnenie sa a prežívanie života bez neho. Skutočnosť, že mnohokrát nie sme schopní vnímať hriech inak než ako „prestúpenie zákona“, svedčí o tvrdosti nášho srdca, o tom, že nevnímame hriech ako porušenie vzťahu k Bohu. Svedčí o tom, že nemáme lásku k Bohu. A pritom je tragické vnímať svoje viny len ako prestúpenie zákona, pretože to vedie k zákonníctvu a bezduchému moralizmu.
Evanjelista neuvádza hriechy syna v ďalekej zemi, len sa obmedzuje na strohé konštatovanie, že žil hýrivo: grécke asótós znamená „bláznivým, pochabým spôsobom, neusporiadane, chaoticky, hýrivo.“
