Audiokniha Najkrajšie vianočné príbehy je príležitosťou na príjemné spestrenie si radostného očakávania Ježišovho príchodu. Nahrané poviedky boli uverejnené v troch úspešných knihách Viliama Judáka o Jezuliatku: Jezuliatko prichádza, Jezuliatko opäť prichádza a Jezuliatko medzi nami. Niektoré sú rozprávkami pre deti i dospelých, iné sú príbehmi z bežného života a nesú v sebe dojímavé posolstvá. Niektoré napísali známi spisovatelia, iné sú ľudovými rozprávaniami s rozličných krajín preloženými do slovenského jazyka. Niektoré pochádzajú od neznámych autorov, ktorých mená sa nám nepodarilo vypátrať, preto budeme radi, ak nejaký príbeh poznáte a pomôžete nám zistiť meno jeho tvorcu.
Ukážka z knihy
2. DECEMBER
Anjelská zvonkohra
V jednej ďalekej krajine stál na kopci uprostred mesta prenádherný kostol. Každú nedeľu k nemu prichádzali stovky pútnikov, aby sa zúčastnili na svätej omši. Kto prekročil mohutný vstupný portál, mal zrazu pocit, akoby vošiel do iného sveta. Hlavná loď bola nekonečne dlhá a od bočných lodí ju oddeľovali mohutné kamenné stĺpy, na ktorých sa nachádzali početné, zlatom a striebrom ozdobené oltáre s postavami svätých. V jednom rohu stál organ, ktorého zvuky sa niesli až k mestskej bráne. Najkrajší bol však hlavný oltár, uprostred ktorého sa nachádzala postava Panny Márie s Ježiškom v rukách. Vedľa kostola stála brečtanom zarastená veža, ktorá bola taká vysoká, že jej špic siahal až vysoko do oblakov. A práve tam, na jej vrchole, sa nachádzalo niečo výnimočné: vianočná zvonkohra.
Hovorilo sa, že ju tam počas stavby kostola zabudoval nejaký veľký umelec. Jej zvuk znel tak ľubozvučne, akoby sami anjeli spievali svoje nebeské chorály. Ľudia sa domnievali, že ju dokáže dať do pohybu iba vietor, ktorý sa prederie pomedzi stromy, alebo nejaký tajomný vzdušný vír.
Zvonkohru však už veľmi dlhý čas nebolo vôbec počuť.
Bolo zvykom, že ľudia počas polnočnej svätej omše prinášali k oltáru obetné dary. Väčšina obyvateľov mesta bola presvedčená, že zvonkohra sa rozozvučí len pri tom najhodnotnejšom dare. Domnievali sa, že mlčala práve preto, že dary neboli dostatočne vzácne, keďže nik nepriniesol niečo, čo by si najradšej nechal pre seba alebo čo mu najväčšmi prirástlo k srdcu.
Každú polnočnú omšu bol kostol zaplnený až do posledného miesta. Dary pred oltárom sa množili, ale zvonkohra aj naďalej mlčala.
V jednej dedinke, niekoľko míľ od mesta, žil chlapec Pedro a jeho malý brat. Z miesta, na ktorom bývali, bolo vidieť vežu iba hmlisto a aj to iba za jasného počasia. Ani jeden z chlapcov netušil nič o zvonkohre. Poznali len príbeh o krásnej vianočnej bohoslužbe, pri ktorej vraj samotné dieťa Ježiš zostupuje z neba, aby požehnalo spoločenstvo zhromaždených. Preto už počas adventných týždňov snovali dvaja súrodenci tajný plán, aby aj oni mohli zažiť túto tajuplnú slávnosť v kostole dúfajúc, že sa im podarí uvidieť dieťa Ježiša.
V deň pred Vianocami bola veľká zima a v povetrí poletovali snehové vločky. Popoludní sa chlapcom podarilo tajne vytratiť z rodičovského domu.
Ruka v ruke sa uberali po zamrznutom chodníku. Už mali väčšinu cesty za sebou, keď sa zrazu strhla silná snehová metelica. Práve prechádzali mestskou bránou, keď zrazu v snehu pri ceste niečo zazreli. Podišli bližšie, aby sa presvedčili, a uzreli ženu, ktorá od vyčerpania omdlela. Pedro jej začal masírovať tvár snehom, aby ju priviedol k vedomiu a pritom rozmýšľal, čo robiť. Potom sa zhlboka nadýchol a povedal svojmu malému bratovi: „Teraz sú už všetci ľudia v meste. Okolo už nepôjde nikto, kto by nám mohol pomôcť. Musíš ísť na polnočnú omšu sám. Ja tu zostanem a pokúsim sa ženu zahriať a udržať ju pri živote. Dám jej aj chlieb, ktorý mám v taške. Keby sme ju tu nechali, zamrzla by.“
„Mám ísť sám?“ zhrozil sa malý brat. „A ty so mnou nepôjdeš na tú krásnu vianočnú slávnosť?“
„Ty mi potom všetko dopodrobna porozprávaš. A prosím ťa, prednes aj moje prosby, ktoré nosím v srdci. Dieťa Ježiš určite vie, ako rád by som šiel do kostola!“
Pedro od ľútosti preglgol.
„Keď sa bohoslužba skončí, priveď niekoho, kto by sa o túto ženu postaral,“ nakázal mu.
Malý brat zaváhal. Pedro siahol do vrecka a čosi tam chvíľu hľadal.
„Tu máš, vezmi si túto malú striebornú mincu a ak budeš mať možnosť dostať sa až k hlavnému oltáru, vlož ju Ježiškovi do rúk ako môj obetný dar. A teraz sa už poponáhľaj, aby si aspoň ty mohol omšu prežiť od samého začiatku!“
Brat zmizol v diaľke a Pedro len horko-ťažko zápasil so slzami sklamania, ktoré sa mu tisli do očí pri pomyslení na to, že nebude môcť prežiť tú nádhernú slávnosť, na ktorú sa toľké týždne tešil.
V tento svätý večer svietili vo vnútri kostola iba sviečky. Pozlátení anjeli na bokoch hlavného oltára sa leskli v ich svetle a celému priestoru tak vdýchli mimoriadne slávnostnú atmosféru. Keď sa ozval organ a stovky hlasov zaspievalo vianočný chorál, steny sa priam otriasali a Pedro vonku pred bránou cítil, ako sa pod ním chveje zem.
Na konci bohoslužby sa začala procesia k oltáru okolo Ježiška s prinášaním obetných darov. Bohatí ľudia predstupovali s plnými košmi zlata, iní s blýskajúcimi sa drahými kameňmi. Napokon prišiel k oltáru z hlavnej uličky rozhodným krokom sám kráľ, sňal si z hlavy svoju zlatom a vzácnymi kameňmi vykladanú korunu a položil ju k ostatným darom na oltár. Všetci užasnutí obyvatelia mestečka boli presvedčení, že v tejto chvíli sa určite zvonkohra rozoznie, lebo takýto vzácny dar Ježiško doposiaľ nikdy nedostal. Lenže zvonkohra aj naďalej mlčala.
Niektorí ľudia začali potichu šomrať, že aj tak v hĺbke svojho srdca nikdy neverili povedačkám o zvonkohre a že je to určite iba zbožná legenda.
Medzitým sa procesia skončila a chór začal spievať záverečnú pieseň. Náhle však kňaz zdvihol obe ruky a priložil si prst na ústa. Organ zmĺkol a v momente zavládlo v celom kostole úplné ticho.
A zvonku bolo počuť hlas zvončekov na veži, ktoré ľúbezne hrali a ich tóny sa vznášali do neba, takže sa zdalo, akoby sami anjeli lietali v priestore. Nik z prítomných doteraz ešte nikdy nepočul takú nádhernú hudbu.
Zhromaždené spoločenstvo sedelo v laviciach ako prikované. Zrazu sa všetci postavili ako na znamenie, aby zistili, aký vzácny dar to zvonkohru po toľkých rokoch rozozvučal.
Uvideli postavu nejakého dieťaťa. Bol to malý chlapec, ktorý sa až celkom na konci procesie dostal k oltáru a položil naň Pedrovu striebornú mincu.
Príbeh napísal neznámy autor z Portugalska.
