Jedného dňa si Jozef všimol, že sa Mária vracia od studne nezvyčajne dlho. Hoci mal veľa práce, otriasol si hobliny z plášťa a vyšiel na ulicu. Keď Máriu nikde nevidel, vybral sa jej naproti. Našiel ju sedieť vyčerpanú na okraji ulice. Džbán stál položený vedľa nej. „Milý Jozef,“ ospravedlňovala sa Mária, „chcela som si len chvíľočku oddýchnuť, potom vodu donesiem domov. Nemusíš mať o mňa strach.“
No Jozef vzal krčah a zodvihol si ho na plecia – keďže ho nevedel niesť na hlave ako ženy. Aké len bolo namáhavé niesť tú vodu! Mária vykročila za ním.
V ten večer Jozef vytiahol našetrené peniaze. ,Okamžite musím kúpiť nejakého osla,ʻ rozmýšľal; Márii však nepovedal nič. Zašiel k najbohatšiemu mužovi v Nazarete, ktorý mal veľa oslov. Istotne by jedného mohol oželieť.
„Mohol by si mi predať jedného osla?“ opýtal sa ho Jozef.
„A môžeš zaplatiť? Dobré zviera stojí veľa peňazí.“
„Áno, pane,“ povedal Jozef zdráhavo. „Koľko za také zviera pýtaš?
Ale boháč chcel oveľa, oveľa viac, než Jozef mal. Kým by zarobil toľko, čo od neho pýtal, musel by pracovať ešte ďalšie dlhé mesiace.
„Vráť sa, keď budeš môcť zaplatiť,“ riekol mu boháč.
„Ale ja potrebujem osla hneď teraz, pretože moja žena je zoslabnutá a nedokáže všetko sama vláčiť. Mohol by som ti zvyšok zaplatiť neskôr?“
„Nie,“ povedal boháč, „peniaze musím dostať naraz.“
Jozef tam ostal stáť nešťastný a v rozpakoch. Boháč sa tváril, že má naponáhlo.
„Dovidenia,“ povedal mu. „A vráť sa, keď budeš môcť zaplatiť. Potom s tebou rád uzavriem obchod.“
Už sa obracal na odchod, keď ho Jozef chytil pevne za kabát.
„Pane, a nemáš osla, ktorý by bol lacnejší ako tie ostatné?“ opýtal sa.
„Nie,“ odvetil boháč. „Mám len ušľachtilé zvery.“
Potom si však spomenul, že má jedného lenivého, špinavého osla, z ktorého sa všetci vysmievajú. Toho by sa zbavil celkom rád. Bol hanbou celej jeho maštale. Áno, toho by remeselník za svoje peniaze dostať mohol.
„Počkaj,“ povedal. „Predsa len mám jedného, ktorého by si mohol kúpiť.“ Zavolal na Šimona a prikázal mu toho lenivého osla priviezť.
Jozef s napätím čakal. Keď sa sluha objavil aj s oslom, hneď videl, že to nie je žiadne dobré a spoľahlivé zviera. Bolo však jediné, ktoré mohol získať. A tak bohatý muž dostal peniaze a Jozef osla.
Nato sa Jozef vybral po dlhej ceste domov. Osol si však pomyslel, že dnes už pracoval dosť a nemal ani najmenšiu chuť ešte niekam chodiť. Takisto nechápal, prečo a kam ho ten cudzí chlap odvádza. Preto sa mu zo všetkých síl vzpieral. Po chvíli sa na ulici objavili schody. Keď po nich konečne vyšliapali nahor, osol sa krátko trhol dozadu, až sa neskúsenému Jozefovi vyšmykla ohlávka z rúk. Potom sa ozlomkrky rozbehol späť dolu schodmi a vyzeral pri tom, akoby sa smial. Robieval to často, keď si chcel uťahovať zo Šimona, a keď sa mu to podarilo, pohoniča to rozzúrilo. Ale Jozef sa nenahneval. Iba si povzdychol a v dobrom mu dohovoril. „Skús, prosím, kráčať poriadne, lebo inak domov nedôjdeme prv, než padne tma.“ A Jozef musel vzpierajúce sa zviera ešte raz vytiahnuť hore po schodoch. „Obávam sa, že Mária bude mať s týmto zvieraťom viac starostí než osohu,“ pomyslel si zarmútene a utrel si pot z čela.
