Kliknite na audioukážku z knihy 1
Kliknite na audioukážku z knihy 2
Kliknite na audioukážku z knihy 3
Spisovateľ a novinár Peter Seewald je považovaný za jedného z najlepších odborníkov na pápeža Benedikta XVI. Jeho najnovšia publikácia Benedikt XVI. Život mapuje nielen životné míľniky Josepha Ratzingera, ale aj celú epochu dejín v pozoruhodných súvislostiach.
Rozsiahly vyše 1000-stranový životopis si čitateľa získa príťažlivým autentickým rozprávaním, ktoré odkrýva kľúčové životné situácie tohto Nemca na Petrovom stolci.
Vychádza pritom z informácií získaných pri rozhovoroch s ním, no ponúka aj desiatky výpovedí a svedectiev očitých svedkov, jeho priateľov, sprievodcov a kolegov, ale aj z odborných výkladov teológov, historikov a rozličných mediálnych expertov. Samotný text životopisu je vystavaný z viacerých prelínajúcich sa vrstiev. Okrem životopisnej čitateľ sleduje aj historicko-spoločenskú a cirkevno-historickú líniu príbehu mapujúcu špecifiká doby a situáciu Katolíckej cirkvi v zaujímavých súvislostiach. Mediálna, autorovi vlastná, rovina zase dôsledne sleduje, ako sa k osobnosti Josepha Ratzingera, k jednotlivým okolnostiam a dejinným súvislostiam stavali v danom období samotné médiá. Vzniká tak autentický a výnimočný živý obraz tohto teológa a služobníka Rímskokatolíckej cirkvi. Životopis sa ako niť súvisle vinie od jeho narodenia, života rodiny, štúdia v seminári a kňazskej vysviacky, jeho pôsobenie na univerzitách, prítomnosť na Druhom vatikánskom koncile, cez menovanie za arcibiskupa a kardinála, vzťah s Jánom Pavlom II. až po jeho zvolenie za pápeža, udalosť storočia. V životopise napokon Seewald vykresľuje a analyzuje aj príčiny Benediktovho odstúpenia z pápežského úradu, odchod do ústrania i aféry, ktoré mu predchádzali. Mnohovrstevný obraz, ktorý sa teda pred čitateľom otvára, vykresľuje Benedikta XVI. nielen ako osobnosť, ktorá výrazným spôsobom ovplyvnila Katolícku cirkev v 20. a 21. storočí, ale zároveň ako obyčajného, plachého muža, čím vrhá na obdobie jeho pontifikátu nové svetlo.
Ukážka z knihy
Druhým zasadnutím tentoraz neotriasla hrozba atómovej vojny, ako to bolo v prípade prvého zasadnutia, ale politická vražda. Dvadsiateho druhého novembra 1963 o 12.30 mieril bývalý príslušník ozbrojených síl USA a marxista Lee Harvey Oswald na námestie Dealey Plaza v Dallase zameriavacím ďalekohľadom svojej karabíny na otvorenú limuzínu, v ktorej americký prezident prijímal holdovanie svojich stúpencov. Oswald mal v toto slnečné piatkové popoludnie čas iba niekoľko sekúnd. Dva výstrely minuli cieľ, ale tretí ho trafil. John F. Kennedy, prvý katolícky prezident Spojených štátov amerických, do ktorého mnohí vkladali nádej, lebo jeho mladícka charizma a politický štýl sa stali doslova symbolom nových zmien, bol mŕtvy.
Ratzingerove osobné spomienky na tieto momenty boli zastrené osobnou stratou. Už od januára nemohla jeho mama, ktorá v Traunsteine viedla bratovu domácnosť, vôbec jesť. Od júla prijímala iba tekutú stravu. Lekár jej diagnostikoval rakovinu žalúdka. Joseph využil na Všetkých svätých prestávku koncilu, aby chorú navštívil. Nedele pred Vianocami boli napokon zastávkami na rozlúčku. Na Prvú adventnú nedeľu ešte mama spievala pri spoločnom muzicírovaní v rodine všetky piesne s ostatnými. Na Druhú adventnú nedeľu bol jej hlas už iba šepotom. Na Tretiu adventnú nedeľu celkom prepadla bolesti. Na svoje deti hľadela „už iba akoby z veľkej diaľky“, spomínal si jej syn. „Domov je ďaleko,“ povedala Josephovi a na jeho otázku, či je tam naozaj ďaleko, potvrdila: „Áno, veľmi ďaleko.“
Deň po nedeli Gaudete 16. decembra 1963, krátko pred 80. narodeninami, pozemský život Marie Ratzingerovej vyhasol. Jej deti sa posledné dva týždne vo dne v noci striedali pri jej lôžku. Po matkinej smrti bol dom „poznačený jej neprítomnosťou“, ktorá „odobrala veciam vrúcnosť“. No jednako, „zažili sme u nej dačo podobné ako u otca. Jej dobrota bola ešte jasnejšia a žiarivejšia, svietila stále rovnako aj počas týždňov narastajúcich bolestí“. Teológ videl v rozlúčke s ľuďmi, ktorí sa nechali úplne formovať kresťanstvom ako jeho matka, „verifikáciu viery“. A preto niet „presvedčivejší dôkaz o pravdivosti viery ako čistá a rýdza ľudskosť, do ktorej dozreli pod vplyvom viery moji rodičia, ako aj mnohí iní ľudia, ktorých som mal možnosť stretnúť.“
